Ach, láska

15. march 2011 at 17:43 | Kana Kaii ドモ |  Ach, láska

Nenašla som vhodný avatar, pretože no...jednoducho som nenašla tak si jednoducho musíte zvyknúť na tento.
Napísala som ďalší shounen-ai fanfict.Pár je Aoi x Uru (zase viem...) a fakt ľudia je to len shounen ai!Aj keď Uruhu som skôr spravila ako ženu xD Srry Uru a všetkým, ktorý majú radi mužného Uruhu, ale on má proste taký pohľad a nemôžem si pomôcť no...
Dúfam, že sa Vám to bude páčiť =) viem, určite ne...no čo už :(
Príbehom sprevádza Aoi (ja neviem písať v tretej osobe príbehy!)...

Vošiel som do miesta plného temnoty. Kabát som si pritiahol bližšie k svojmu telu a načúval som do tohto temného miesta. Stál som neďaleko hrobu, na ktorom bolo napísané ženské meno. Neviem prečo, ale naklonil som sa ku nemu a pery priblížil k fotke, ktorá visela nad menom. Meno bolo ženské ale vedel som, že pod čiernou zemou sa schováva muž. Jeho biele šaty...tie mal na sebe ako posledné. Usmieval sa a hladil ryšavú mačku po hlavičke. Hladel pri tom na mňa, ale ja som mu pohľad neopätoval...vtedy...spravil som hroznú chybu!Nevšímať si takého krásneho človeka...ale, ale!On proste...

,,Uruha..."pošepkal som a mokrými vlasmi som sa otrel o jeho fotku.
Bol si taký krásny!Všetci sa za tebou otáčali, ženy, muži, deti...len ja nie!Ja, ktorý som ťa celé tie roky ignoroval a ešte viac sa z teba posmieval!Musíš mi to prepáčiť láska...
Zrazu začal fúkať neskutočne silný vietor. Listy z okolitých stromov začali opadať a na cintorín sa pustil ešte silnejší dážď ako pred chvíľou. Hlavu som zaboril do bielej šatky, jediný dar, ktorý po ňom ostal, a pustil som sa do tichého plaču.
Po tej neskutočne dlhej dobe hlasného narážania dažďa do okenných dlaždičiek nastalo hrobové ticho. Presne také ticho aké býva na cintorínoch. Hlavu som pomaly zdvíhal a pozrel sa na hrob vedľa, ktorého som kľačal. Fotka, ktorá pred chvíľou zdobila hrob bola preč a za sebou som započul kroky. Možnože sem prichádza vlk...no a čo, nech si ma vezme a roztrhá na márne kúsky, už nemám prečo žiť. Ale nie, kroky boli ľudské, vedel som to...
Kapesníček som schoval do vačku na kabáte a pomaly sa postavil. Biele šaty!Bože, ty si ma vypočul!
Ucítil som sladkú chuť na perách a za sebou som zazrel človeka v bielych šatách, zablatených od tej dlhej cesty...
,,Blúdil si medzi svetmi, však?"Prehovoril som a pravou rukou sa načiahol ku nemu...ach láska...
Osoba s medovými vlasmi zdvihla svoju hlávku a čiernymi očami sa na mňa pozrela. Tie jeho oči, pery...bože pozri sa!Stvoril si mi ho, znovu!
Mykol hlavou z pravej do ľavej strany a nadul spodnú peru.
Po chvíľke ticha mi podal svoju bledú rúčku a ja som ju zovrel v mojej dlani. Jemným úsmevom sa na mňa pozrel a ja som už neodolal. Potiahol som ho za vychudnutú ruku a jeho boky narazili do tých mojich. Ucítil som elektrizujúci pocit v rozkroku a tak som si jeho stehno pritiahol k nemu. Robilo mi to dobre. Stále na mňa hľadel tými čiernymi očami a tváril sa, že je nahnevaný, bohužiaľ mu to moc nešlo.
,,Uru..."pohladil som ho po jeho bledej tvári a ucítil som čudnú vôňu. Vôňu smrti. Pochopil som. Je to len sen...hrozný, hrozný sen, z ktorého sa za chvíľu prebudím celý mokrý v kráľovskej posteli, bez neho, bez svojej lásky.
,,Pobozkaj ma."Vyšlo z jeho úst a pomaly ku mne približoval svoje pery. Boli také lákavé, také neodolateľné...nedokázal som odolať a vpil som sa svojimi perami do tých jeho. Mali príchuť jahôd a zároveň boli také plné smrti. Schmatol som ho za chrbát a tlačil si jeho hruď, ktorá bola skrytá za bielymi šatami a korzetom, ku tej svojej a jeho nohu som si vyzdvihol a pritiahol viac k pásu. Bol taký neodolateľný, nedokázal som ho pustiť, ale kvôli nedostatku vzduchu som ho od seba jemne odstrčil a pustil ho.
Zrazu sa mi začala točiť hlava a ja som po pár sekundách padol do mokrej trávy. Omdlel som.

- - -
Ucítil som dotyk na vnútornej strane stehna a náhle ma niekto pobozkal na čelo. Nechcelo sa mi otvárať oči, bál som sa, že som zomrel, že si ma odtiahol do sveta mŕtvych, ale tie dotyky boli také lákavé, že som pootvoril obi dvoje oči a pozrel do tváre muža. Slnečné lúče, ktorá vchádzali do izby sa odrážali od jeho zlatistých vlasov a jeho úsmev žiaril ešte viac ako to slnko vonku. Blonďavé vlasy mu padali do tváre, pretože bol nado mnou naklonený, ale nedával to najavo, že mu to vadí. Ležal na mne tak jemne. Jednu nohu mal na tej mojej a jeho ľavý bok mal podoprený o môj pravý. Bol taký krásny v tých bielych šatách.Tentoraz neboli zablátené ako na tom cintoríne, mal ich prekrásne biele.
Privinul som si ho viac k sebe a pobozkal na ústa.
,,Tak si mi chýbal, láska..."
 

1 person judged this article.

Comments

1 Katana Katana | Web | 15. march 2011 at 20:06 | React

Jeee, to bylo krásné...
...nějak by se to dalo dopísat i jako slash... (ach ty moje nápady...)

2 Miu Miu Miu Miu | 16. march 2011 at 7:09 | React

o_O Kana je zpět!!
Jo sorry, že jsem včera nebyla na tom iCQ, ale já přišla domů až po šestý a pak sem absolutně neměla chuť jít na počítač!
Ináč jsem ráda, že se ti "Chizuru" líbilo. Slíbená postelovka nepostelovka... xD
PS: Ale podle mě je stejně lepčí "Samota" x)

3 Miu Miu Miu Miu | 16. march 2011 at 7:09 | React

Btw, a bolo to Úžasné, s velkým Ú!!

4 Dai Dai | Web | 16. march 2011 at 10:23 | React

Že se nám to nebude páčit?!!
ale co mektááš... je to dokonaléé **-**.. až moc.. zbožňujem také zamilované záhady x) xD

5 Viyu Viyu | Web | 16. march 2011 at 13:46 | React

hned jak budu mít čas , tak si to přečtu . Všude kde je Uru kun .. číst to je povinnost ..
a nevadí mi když je psaný více zženštile.. je to zlatíčko :3

BTW: Beautiful desing :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement